fancy spungen

16. října 2015 v 20:08 | D.C. |  bell jar
Vždy som plakala, že mám málo učenia, ale už nie. Neplačem kvôli učeniu ani iným veciam, občas sa síce cítim tak prázdno, že keby po mne niekto poklopal moja ozvena obehne svet niekoľkokrát za sebou, ale neplačem! Zvykla som sa denne zamilovať aspoň do troch ľudí, štyrikrát si zlomiť srdce a päťkrát prežiť trojmesačnú krízu v imaginárnom vzťahu. Zvykla. Ale teraz som s Dž., míňame peniaze na kávu, ja mu posielam obrazy a on mne hudbu. A doučuje ma matematiku a nejaké funkcie. Neviem aké, ale zapamätala som si to pretože donekonečna rozmýšľam o funkciách a fungovaní a fungovaní bez neho a tak.
V škole som nebola už dva týždne. Raz som sa tam vybrala ale potom som si išla kúpiť vanilkové sviečky a čipkovanú podprsenku.
Voda v mojom pohári na štetce pripomína milkšejk ale musel by mať nejakú pofidérnu príchuť černíc alebo atramentu.
Kreslím kreslím kreslím, maľujem, zase kreslím a občas to pripomína lesy, inokedy presexualizované postavy lebo žijeme v dobe internetu a raz za čas zvieratá a keď nekreslím rozprávam, rozprávam v prokrastinácii, v angličtine a v HTML (Céčko mi nejde), občas po nemecky, potom po francúzsky a keď ma to prestane baviť hovorím v notách, väčšinou v husľovom kľúči iba po nociach v basovom.
Na Vianoce dostanem knihu o floydoch
a prestala mi chutiť čistá voda
a zase počúvam babes in toyland




a toto je môj autoportrét



And what can life be worth if the first rehearsal for life is life itself?
 

but they show up anyway, at strange places and at strange times

2. září 2015 v 17:26 |  bell jar
Dnes som sa usadila na tvrdú drevenú stoličku ktorá jednoznačne vznikla len vďaka vzdelávacím pôžitkom kapitalizmu a vydala som najhlasnejší vzdych svojho života. Ak sa vám o niečom podobnom snívalo, alebo sa zem pod vašimi nohami jemne zatriasla, neboli to letné halucinácie ale slabnúce echo mojej dekadentnej budúcnosti (fajn, možno preháňam ale Wilde by bol na mňa hrdý!).
Neprestajne kmitám medzi kompletnými protikladmi. V pondelok je všetko bledo ružové, ja počúvam Beach House, usmievam sa na všetky strany a snívam o oblakoch. Utorok je biely ako tričko ktoré má na sebe Džej keď spolu sedíme v parku. Metafory nejak chýbajú a veci sú až príliš jednoznačné, jednoznačne mätúce, jednoznačne desivé a jednoznačne viaczmyselné. V stredu som v čiernom, niečo mi kričí v hlave a ja kričím v realite. Môj týždeň má po novom tri dni a ja vysokým ľuďom hovorím, nech si nechajú všetky moje diagnózy, že predsa realita je subjektívna a kým to nemáte na papieri nemáte to ani v živote. (dnes je vraj streda ale ja mám pondelok)

Nová škola. Skoro som sa stratila. Mám spolusediacu, anglického učiteľa a prehriatu telocvičňu. O pár dní budem mať aj učebnice, pár nechutných detailov o ľuďoch ktorých vôbec nepoznám a prvé vypísané pero. Čierne šaty, sezamová tyčinka a vysoko intelektuálny príhovor o tom, že nie sme žiadna priemyslovka a máme našej škole "robiť dobré meno na verejnosti". A prvý konflikt v mojej hlave, voilá! Tento rok bude fajn. Mám kartičku do vedeckej knižnice, farebné perá a zmätok vo vnútri. A na stole katalógy univerzít, ktoré nám domov chodia už dva týždne a potom ešte väčší chaos v myšlienkach (rok a pol nie je veľa). Zatiaľ mi z toho vychádzajú štyri možnosti:

  • pôjdem do Škótska. nič sa nebude diať a všetko bude krásne
  • nájdem si školu v Anglicku, zoberiem si študentskú pôžičku a potom začnem novú identitu na Madagaskare a nikdy ju nesplatím
  • kúpim si ostrov v pacifiku a budem sa tváriť že som zomrela
  • Praha(??)

A jedného dňa sa mi celý týždeň spojí a budem sedieť s Dž. v parku, počúvať Beach House a niečo mi bude v hlave kričať nech ho konečne pobozkám.






CHCEM SI PREČÍTAŤ ILUMINÁCIE ALE BOJÍM SA
(a maturujem)

Kam dál

Reklama