Říjen 2015

fancy spungen

16. října 2015 v 20:08 | D.C. |  bell jar
Vždy som plakala, že mám málo učenia, ale už nie. Neplačem kvôli učeniu ani iným veciam, občas sa síce cítim tak prázdno, že keby po mne niekto poklopal moja ozvena obehne svet niekoľkokrát za sebou, ale neplačem! Zvykla som sa denne zamilovať aspoň do troch ľudí, štyrikrát si zlomiť srdce a päťkrát prežiť trojmesačnú krízu v imaginárnom vzťahu. Zvykla. Ale teraz som s Dž., míňame peniaze na kávu, ja mu posielam obrazy a on mne hudbu. A doučuje ma matematiku a nejaké funkcie. Neviem aké, ale zapamätala som si to pretože donekonečna rozmýšľam o funkciách a fungovaní a fungovaní bez neho a tak.
V škole som nebola už dva týždne. Raz som sa tam vybrala ale potom som si išla kúpiť vanilkové sviečky a čipkovanú podprsenku.
Voda v mojom pohári na štetce pripomína milkšejk ale musel by mať nejakú pofidérnu príchuť černíc alebo atramentu.
Kreslím kreslím kreslím, maľujem, zase kreslím a občas to pripomína lesy, inokedy presexualizované postavy lebo žijeme v dobe internetu a raz za čas zvieratá a keď nekreslím rozprávam, rozprávam v prokrastinácii, v angličtine a v HTML (Céčko mi nejde), občas po nemecky, potom po francúzsky a keď ma to prestane baviť hovorím v notách, väčšinou v husľovom kľúči iba po nociach v basovom.
Na Vianoce dostanem knihu o floydoch
a prestala mi chutiť čistá voda
a zase počúvam babes in toyland




a toto je môj autoportrét



And what can life be worth if the first rehearsal for life is life itself?